ZERO-INFINITY

Začiatky sú tiché: O čom sa nehovorí, keď obdivujeme konce. „Je to len taká moja malá úvaha, keďže každý príbeh, ktorý nás aspoň trochu zaujme, sa kedysi začínal celkom nenápadne.“  Konce sú úsporné, vybrúsené, silné. Ale začiatky? Tie sú krehké, neisté, tiché. Hovoria potichu, často len nám. Keď obdivujeme niečí výsledok, zriedka sa pýtame: "A ako si vlastne začal?" Niektoré z najväčších vecí v živote začali ako šepot. Prvý pokus. Prvý odstavec. Prvý telefonát. Prvý krok do neznámeho. Začiatok nenosí víťazné medaily, nezdobí ho potlesk. Začiatok je o tom, že niekto vôbec nabral silu povedať: "Skúsim to." A to je veľká vec. Často máme obrovské nutkanie vydať zo seba strašne veľa myšlienok. Cítime, že v nás niečo bublá, že potrebujeme tvoriť, hovoriť, konať. Ale slová nejdú. Tvar myšlienky sa nerozvinie. Všetko je akoby za sklom. Čakáme na vnuknutie. Na to magické "teraz", keď sa všetko spojí, dá zmysel a my pochopíme, čo robiť. Lenže ono neprichádza....

Snívanie v realite Politika ide mimo mňa. Vážne. Celý ten svet mocí, rozhodnutí, zákulisných hier a veľkých rečí... necítim sa tam byť doma. Neviem, či som len cynický, alebo len unavený z tej nekonečnej ilúzie zmien, ktoré nikdy neprídu. Možno preto sa často pristihnem pri tom, že radšej snívam. Nie o nejakom vzdialenom zajtrajšku, ale o tom, aby prítomnosť bola trošku krajšia. Trochu pokojnejšia. Trochu ľudskejšia. V hlave mi utkvel jeden film, na názov si už ani nespomeniem, ale pointu si pamätám veľmi dobre. V tom svete si ľudia mohli každý deň vybrať svoj vlastný sen. Napojiť sa na prístroj, naladiť si realitu podľa seba, zvoliť si emócie, zážitky, scenérie... a prežiť to, po čom túžili. Lásku, pokoj, dobrodružstvo, únik. Žiť život taký, aký chceme – aj keď len vo virtuálnej realite. A vtedy som si uvedomil: čo ak by to bolo skutočne možné? Nie ako útek pred svetom, ale ako jeho doplnenie. Ako priestor, kde môžeme byť tým, kým chceme byť, bez očakávaní, bez tlaku, bez pretvárky. V...